zivot cast 1.

26. října 2006 v 18:34 |  x_pribehy a poviedky_x
Keď ho prvýkrát uvidela, myslela si, že je v nebi a vidí anjela. A ono to tak skoro naozaj bolo. Dívala sa naňho a srdce jej bilo ako splašené. Nevedela, čo to je. Ten pocit teraz cítila prvýkrát v živote. Nevnímala nič okolo, len jeho. Len jeho nádherné modré oči, do ktorých by sa mohla pozerať hoci aj celé hodiny... Len jeho krásny úsmev, pri ktorom sa jej podlamovali kolená... Len jeho úžasné telo, ktorého sa chcela aspoň na okamih dotknúť.... No všetko, čo dokázala, bolo pozerať naňho. Chcela ho vidieť každý deň a snívať s otvorenými očami. A stalo sa. Ona ho vídavala. Dokonca skoro stále. No on si ju nevšímal. Nevidel, ako kvôli nemu trpí. Nevidel, že kvôli nemu sa jej rúti svet. Nevidel, že ona sa doňho (aj napriek svojej vôli) bezhlavo zamilovala. Možno to ani nechcel vidieť. Ale ona sa trápila. Nevedela, ako ďalej. A po prvýkrát pomyslela na smrť. No ostala len pri myšlienkach. Nedokázala sa zabiť. Tak pozbierala všetky sily a snažila sa získať si aspoň jeho priateľstvo. Priateľstvo toho, koho už od začiatku tak veľmi ľúbila. A podarilo sa jej to! No nie len to. Ten krásny anjel sa do nej po čase tiež zamiloval. Keď sa to dozvedela, cítila sa ako v rozprávke. A čo potom? Ich srdcia sa našli a spojili v jedno. Ruka v ruke spolu trávili celé dni. Bolo to úžasné. Zdalo sa jej, že je v nebi. V nebi s tým najkrajším anjelom. Nechcela, aby to skončilo. A bála sa toho. NO zároveň prežívala najkrajšie chvíle svojho života (a možno o tom ani nevedela). Mala hlavu až vysoko v oblakoch a ten pád, ktorý prichádzal bol o to tvrdší. Začali hádky a bolo ich stále viac. A začali padať prvé rozchody, neskôr uzmierenia, zase hádky a zase uzmierenia.... A ona videla, že to jej krásne nebo s nádherným anjelom sa zmenilo v peklo. A nevedela, ako ďalej. Nevedela, čo má robiť. Ale stále ho ľúbila. Celým svojím srdcom. No on to asi bral inak. Jeho city k nej sa zmenili. Nechal ju! Vykašľal sa na ňu! A ona strašne trpela. Tak, ako nikdy v živote. Chcela sa zabiť. Zase. Nevedela, ako má bez neho ďalej žiť. Bez neho už nemalo pre ňu nič zmysel. Stala sa z nej troska. A stále nemohla uveriť tomu, že je bez neho. Že už nikdy nepohladí jeho vlasy... Že sa už nikdy jeho dlaň nedotkne tej jej... Že už nikdy nepocíti jeho pery na tých svojich... Snažila sa žiť ďalej. Ďalej, tak ako predtým. No nešlo to. Bez neho nie. Myslela, že práve prežíva posledné dni svojho života. Pretože keď nebola s ním, nevedela sa smiať.. Nevedela sa radovať.. Nevedela, čo je to šťastie.. Nevidela svet krásny, keď v jej živote nebol on. A ona myšlienkami sa jej predierali len dve veci: on alebo jej smrť! No stále čakala. Čakala, že ho uvidí, že jej zavolá, napíše... Čakala na jej rozsudok. Pretože keby na ňu navždy zabudol, zabila by sa. Pri živote ju držala už len nádej. Nádej, že ešte všetko môže byť také ako kedysi. Preto stále žila. A dúfala.... Rozhodla sa, že bude o ňho bojovať. Tak, ako na začiatku. A pomohlo to! On jej dal ešte jednu šancu. Ďalšiu. A ona sa zase cítila ako v nebi. So svojim anjelom. Tým najkrajším. Napriek tomu všetkému tomu stále nemohla uveriť. Nemohla uveriť, že je zase s ním. Že ho môže zase objímať, dotýkať sa ho, bozkávať... Ale bolo to tak. No len začiatok bol skvelý. Zase sa to zhoršilo. A bolo to ešte horšie ako predtým. No nebola to vina jej ani jeho. Proste im to neklapalo. Už si nemali čo povedať... Vlastne mali. On hovoril. Hovoril veci, ktoré ju strašne zraňovali. A on sám si to neuvedomoval. Ona ho ľúbila. Ešte viac, ako v prvých dňoch. No on jej povedal vetu, na ktorú dodnes nezabudne. Vetu, ktorej obsahom bolo, že ju už neľúbi. Že už nemá viac význam, aby spolu zostávali. Začala plakať. Nevládala robiť nič iné, len plakať. Nemohla uveriť tomu, čo práve počula. Celý čas ju len vodil za nos? K čomu to potom bolo? Prečo s ňou chcel spať? Prečo jej hovoril, že ju ľúbi? Vlastne- on asi sám nevie, čo k nej cítil. No zostal s ňou. Asi preto, lebo sa bál, aby si nejako neublížila. No teraz k nej už nič necíti. Aj keď ju drží za ruku...Aj keď ju bozkáva... Nič! Kašle na ňu! Akoby na ňu zabudol. Akoby zabudol na to všetko pekné, čo spolu prežili. Odložil ju bokom. Pretože mu nedovolí rozísť sa. A čo ona?? Je z nej troska- zase. Zase nevidí to šťastie v živote. Aj keď má svojho anjela. Ale už nie v nebi. Stále dúfa, že to bude lepšie. Že sa to zmení. A to ju drží na nohách. Ale už stráca nádej. Jediné načo sa snaží myslieť, sú spomienky. Spomienky na to, čo bolo ,čo už je nenávratne preč a čo už nikdy nebude. Každý večer má depresie a už nevie, ako ďalej. Už nevládze. Už naňho chcela definitívne zabudnúť. Ale zase mu skočila na lep. Bola s ním. A myslela, že už je to dobré. No on jej povedal niečo, čo by od neho nikdy nečakala. Podviedol ju! Podviedol! A ona nechce veriť tomu, žeby toho bol schopný. Ale je to tak. Ešte len teraz vie, čo je to naozajstné trápenie. Ona by bola schopná mu zase opustiť, ale nechce. Už nemôže. Ale nevie, ako ďalej bez neho... Mala to všetko zastaviť už dávno. Teraz už je neskoro. Veľmi neskoro...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.